Obsah
História
Obec sa prvý raz spomína v písomnostiach veľmožského rodu Ákošovcov v roku 1318 ako Ohtina, Othena i Ohthena. V obci sa traduje že ju založilo 8 nemeckých baníkov. Vo vlastivednom slovníku obcí na Slovensku II. sa uvádza že ide o slovenské sídlo z doby poveľkomoravskej. Listina kráľa Bela IV. z 5. júna 1243, ktorou daroval Filipovi a Detrichovi z rodu Ákošovcov (z nich pochádzali Bubekovci – Bebekovci) za pomoc v bitke proti Tatárom pri rieke Slanej rozsiahle majetky nebohého Borša v Gemeri, ju nespomína. Je pravdepodobné, že ju zničili Tatári počas ich plienenia severného Gemera v roku 1241.
V súvislosti s vymedzením a ohraničením územia plešivského panstva (pozdejšie Štítnického chotára) sa v donačnej listine z roku 1243 na jeho okraji spomína na jeden „ferricudinát“ (železný hámor). Existoval už pred rokom 1243 a pri ňom aj osada. Existenciu osady v tomto období potvrdzuje aj kostol sv. Mikuláša z prvej polovice 13. storočia. Nemeckí „hostia“ a s nimi aj miestni Sloveni sa zaoberali baníctvom a zúžitkovaním vyťaženej železnej rudy. Už v polovici 13. st. sa tu nachádzali pece a vyhne, kde sa spracovávala železná ruda a železo. Po vyťažení povrchových rudných ložísk sa v priebehu 14. st. prechádzalo na hlbinnú ťažbu rúd. Vznikali nové bane so šachtami, štôlňami a banskými chodbami. Najprv sa pece na redukciu rúd stavali pri ložiskách, od polovice 14. st. sa stavali pri pri rieke Štítnik, kde sa dovážala vyťažená železná ruda a kde vznikali aj nové, výkonnejšie hámre.
V roku 1556 bola Ochtiná vplyvom Františka Bebeka spolu s Turkami vypálená a vyrabovaná. Odvliekli z nej aj veľa ľudí, mnoho z nich aj zabili. Únikom nemeckých baníckych rodín sa vytratil aj nemecký ráz obce. V roku 1694 si baníci vytvorili tzv. Ochtinský banícky poriadok. Kvôli banskej spoločnosti Konkordia prišla Ochtiná aj o posledných 11 polí Haviarskeho bratstva. Preto baníci vypracovali v roku 1836 doplnok banského poriadku.
Od roku 1746 existovala v obci cecha zvaná Společnosť,v ktorej sa chovateli dobytka svojpomocne poisťovali proti škodám na dobytku. Táto spoločnosť pretrvávala do polovice 20. st. ako Svojpomocné dobytkárske družstvo v Ochtinej.V roku 1905 vzniklo pomaďarčujúce stredisko kasíno – Ochtinský občiansky čitateľský krúžok. V r. 1906 ministerstvo vnútra schválilo zmenu názvu obce na Martonháza. Počas prvej svetovej vojny padlo 19 Ochtinčanov. V roku 1920 bolo obci vrátené pôvodné meno Ochtiná. V roku 1920 si občania založili úverné a v roku 1930 potravné družstvo. Jednota – okresné spotrebné družstvo v Revúcej vybudovala v obci v rokoch 1979 – 1981 dom potravín. V rokoch 1983 – 1984 Národný výbor zrekonštruoval starý rodinný dom na klub a stredisko osobnej hygieny.
Erb
V modrom poli štítu biela (strieborná) postava sv. Mikuláša so žltou (zlatou) berlou a troma žltými (zlatými) jablkami v ľavej ruke, s pravou rukou vztýčenou na žehnanie. Po oboch stranách žlté (zlaté) kvetinové vzory.
Štít: neskorogotický
Predpokladom pre tento návrh bola obecná pečať zo 17. storočia. Odtlačok nedatovaného typária je uložený v Krajinskom archíve v Budapešti v zbierke mestských a obecných pečatí / MOL Budapešť, V-5. Altenburger 
pecsétgyűjtemény. Na pečati s kruhopisom písaným gotickým písmom /zrejmý je iba názov obce OCHTINA/ je vyobrazený sv. Mikuláš v ľavej ruke držiaci berlu a tri jablká a pravou žehnajúci. Po oboch stranách sú kvetinové ornamenty. Vzhľadom na vek, autentickosť a pôvodnosť tohto znamenia, z neho obec vychádzala v súčasnosti pri tvorbe vlastného erbu.Vyfarbenie návrhu bolo zvolené tak, aby zodpovedalo základnému heraldickému pravidlu pre používanie farieb a kovov, ako aj estetickým nárokom. V návrhu je použitý neskorogotický štít, v obecnej a mestskej heraldike najčastejší.Tento návrh je iba ideovým námetom na základe rozboru známeho heraldického prameňa, pečate. Samotné výtvarné spracovnie erbu malo potom zohľadniť v prvom rade hlavne tvar a podobu znamenia na pečati.
Návrh sa stal platným erbom obce Ochtiná po jeho prijatí obecným zastupiteľstvom.
